V zime roku 1902 cestovala žena menom Mary Andersonová do New Yorku a zistila, že zlé počasie spôsobilo...jazdaveľmi pomalé.Tak vytiahla zošit a nakreslila náčrt:gumený stieračna vonkajšej stranečelné sklo, pripojený k páke vo vnútri auta.
Andersonová si svoj vynález patentovala nasledujúci rok, ale v tom čase malo len málo ľudí autá, takže jej vynález neprilákal veľký záujem.O desaťročie neskôr, keď Henry Ford s Modelom T priniesol automobily do hlavného prúdu, Andersonov „čistič okien„bolo zabudnuté.“
Potom to John Oishei skúsil znova.Oishei našiel lokálne vyrábaný ručne ovládanýstierač autanazývaná Rain Rubber. V tom čase bolo čelné sklo rozdelené na hornú a dolnú časť aguma do dažďakĺzal sa pozdĺž medzery medzi dvoma kusmi skla. Potom založil spoločnosť na jeho propagáciu.
Hoci zariadenie vyžadovalo, aby vodič manipuloval s lepidlom proti dažďu jednou rukou a volantom druhou, rýchlo sa stalo štandardnou výbavou amerických áut.Oisheiho spoločnosť, ktorá sa nakoniec premenovala na Trico, čoskoro ovládlastieracia lištatrh.
V priebehu rokov,stieračeboli opakovane prepracovávané v reakcii na zmeny v dizajne čelného skla. Základný koncept je však stále to, čo Anderson načrtol v newyorskej električke v roku 1902.
Ako uvádzala jedna skoršia reklama na stierače čelného skla: „Jasné videniepredchádza nehodám a robíjednoduchšia jazda„...“
Čas uverejnenia: 10. novembra 2023